Podstata digitálneho obrazu
Chyba
Jednoduchosť digitálneho fotografovania vedie užívateľov k povrchnému záujmu od podstatu digitálneho obrazu... nemal by to každý vedieť do podrobna, no mal by minimálne rozumieť jeho podstate.
Po stlačení spúšte, začína svetlo vnikať cez objektív a dopadať na snímací čip. Predným než ho absorbujú snímacie bunky, prechádza farebným filtrom. Každá z buniek má svoj vlastný filter jednej z troch základných farieb svetelného spektra (RGB - Red-červená, Green-zelená, Blue-modrá). Zoradené sú do pravidelného rastra (mriežky). Zelenej je dvojnásobný počet, lebo oko je najcitlivejšie práve na zelenú farbu. V najnovších modeloch fotoaparátov bola polovica zelených filtrov nahradená smaragdovo zeleným filtrom, čim sa dosiahlo ešte vernejšie podanie farieb hlavne v neštandardných svetelných podmienkach ako osvetlenie výbojkovým svetlom a tiež sa zlepšilo podanie pleťových tónov. Každý z filtrov prepustí do snímacích buniek len tú časť svetelného spektra, ktorá zodpovedá jeho farbe. Dopad svetla do bunky v nej vyvolá isté elektrické napätie, ktoré analóg digitálny prevodník transformuje do digitálnej podoby (na jednotky a nuly). Keď mikroprocesor získa informáciu každej jednej bunky, začne zrátavať hodnoty zo štvoríc buniek, lebo zložením základných farieb svetelného spektra sa dá spätne zrekonštruovať pôvodná farba. Výsledná číselná hodnota zo štvoríc buniek teda zodpovedá jednej konkrétnej farbe. Ak si zväčšíme digitálnu snímku vidíme jej jednotlivé body, pixely. Ich počet zodpovedá počtu na snímači no každý jeden vznikol prepočtom jednej zo štvorice buniek na CCD snímači. Rýchlosť s akou je fotoaparát schopný zaznamenávať snímky, priamo závisí od rýchlosti s akou dokáže mikroprocesor spracovávať informácie zo snímacieho čipu. Z digitálnej povahy obrazu vyplývajú isté obmedzenia. Napätie, ktoré v bunke vzniká má isté prahové hodnoty. Bunka môže zmerať len isté minimálne napätie a opačne, nedokáže zmerať napätie, ktoré prekračuje limit bunky. Hodnoty nad a pod sú nemerateľné. (uviedol som príklad s odmerkou na vodu) Limit, s ktorým pracujú jednotlivé bunky, predstavuje expozičnú pružnosť snímacieho čipu. Je to expozičný rozsah najtmavšieho a najsvetlejšieho miesta na snímke s merateľnými hodnotami. Klasický film má rôznu expozičnú pružnosť, záleží od filmu. Ale je väčšia. Je to tzv. dynamický rozsah.
S podstatou digitálnej fotografie súvisí aj jedna nežiaduca vlastnosť a to je digitálny šum. Spôsobuje ho elektromagnetické vlnenie iných vlnových dĺžok než je viditeľné svetlo na ktoré je snímací čip tiež citlivý. V étery je tiež tepelné žiarenie, kozmické žiarenie a tiež aj elektromagnetický smog z najrôznejších vysielačov (wifi, rádiá, elektrické vedenia...). Na rozdiel od viditeľného svetla je jeho intenzita stabilná. Ak fotografujeme v dobrých svetelných podmienkach, je pomer žiarenia ku dopadajúcemu svetlu takmer zanedbateľný. Veľkosť šumu závisí od citlivosti snímača; menej expozičného času... ale nové fotoaparáty sú vybavené digitálnym filtrom šumu ktorý sa aktivuje pri expozícii dlhšej ako štvrtina sekundy. Ten ale neodstráni šum spôsobený vysokou citlivosťou snímača.